Najhoršie je, že takmer všetci moji kamaráti a kamarátky fajčia. Kdekoľvek sa stretneme, všade sa fajčí. Ja sama viem najlepšie, ako úžasne chutí cigaretka spolu s kávou, alebo večer s dobre vychladeným zlatým mokom. Aj keď sa hovorí, že práve tieto kombinácie sú tí najväčší zabijaci. Nikdy predtým som si to neuvedomovala tak jasne ako teraz, keď som sa rozhodla nebyť už ani "sviatočnou" fajčiarkou ale skončiť s tým navždy. Som akási citlivejšia na to, keď si v mojej prítomnosti niekto zapáli. Odrazu ma z toho dymu pália oči a akonáhle sa dlhší čas nachádzam v zafajčenej miestnosti, mám podráždené hrdlo. Je to možné? Veď predtým som to tak nevnímala. Alebo len nechcela?
Príležitosť robí zlodeja. Napríklad v našom mestečku pod Zoborom viem len o jednom podniku, kde sa nefajčí. Vo všetkých kaviarňach a skoro všetkých reštauráciách je po celý deň dovolené fajčiť. Toľko príležitostí a toľko nástrah. Ale veď ja už nechcem fajčiť! Veľmi by som bola za to, aby sa na Slovensku prijal zákon o absolútnom zákaze fajčiť vo verejných uzavretých priestranstvách. Všetkých. V krčmách tiež. A aj keby tým štát mnohým fajčiarom zobral vietor z plachiet, som si istá, že oveľa väčšiemu počtu závislých ľudí, ktorí skutočne chcú prestať, by to pomohlo zbaviť sa tohto zdraviu a kráse škodiaceho zlozvyku. Mne teda určite.